CHYBA


Poznáte Chybu?

Chyba je stredne veľká, neforemná hromada čohosi mäkkého s malými očkami a šupinatou kožou. Aby sme neublížili jej #selflove, povedzme len, že má kypré tvary. Že je krv a mlieko. Je ju za čo chytiť.

Proste taká kôpka huspeniny.

Chyba celé dni nič nerobí. Leží na nevhodnom mieste, tvári sa spokojne a čaká, kedy sa na nej pošmykneme. Živí sa našimi vulgarizmami, slzami a výčitkami svedomia a keď sa ich poriadne naje, má tendenciu rozmnožovať sa delením.

Chyba sa píše s veľkým Ch, pretože je to vlastné podstatné meno. Je mi také vlastné ako tajná zásoba špinavých ponožiek v zásuvke alebo polročná vrstva bordelu na písacom stole. Zásadne ju neukazujem návštevám, tvárim sa, že neexistuje, že mi nevadí, alebo že sa mi to presne takto páči. Vrátane toho smradu a vtieravého pocitu, že kus huspeniny s očkami na podlahe nie je presne to, čo sme od bývania na hypotéku očakávali.

Chyba vzbudzuje odpor a rešpekt a tak ju spravidla dôkladne ignorujeme.

Ak by som vzala notes, diktafón a všetky svoje zásoby odvahy a išla Chybe položiť zopár otázok, možno by mi povedala, že nám to nerobí naschvál.

Že nepotrebuje vzbudzovať rešpekt a písať sa s veľkým začiatočným písmenom.

Že jej je úplne ukradnuté, že sa na nej nepríjemne kĺžeme, riskujúc zranenie členka, kolena, ba aj chrbtice. Že sa odierame o jej hrošiu kožu a zdvíha sa nám žalúdok z oblaku feromónov, ktorý sa okolo nej vznáša.

Že ak nie sme ochotní pozerať si pod nohy, máme počítať s tým, že stúpime do každej slizkej hromádky, na ktorú natrafíme.

Že ostane ležať v našej trajektórii ako hlúpa, apatická buchta a nechá po sebe dupať, pretože sa jej nechce vymýšľať náhradný program.

A to je, vážení, smrtiaci koktejl.

Už ste niekedy bojovali s niečím studeným a chladnokrvným, však? S ignorantstvom, aroganciou, ľahostajnosťou. A nedarilo sa vám, nemám pravdu? Ľahšie sa  bojuje s teplokrvnými súpermi. S vulgárnosťou, nezodpovednosťou, majetníctvom.

Argumentačnú vojnu s aroganciou nikdy nevyhráme, v ľahostajnosti iskru vášne nezapálime a apatickými buchtami nepohneme ani o milimeter. To sú fakty.

Myslím, že ten, kto vymyslel prirovnanie „bojovať s veternými mlynmi“, musel Chybu vidieť poriadne zblízka. Je to neporaziteľný súper, ktorý nad nami vyhral už v momente, kedy sa tak hlúpo rozpleštil na zemi. Pri stretnutí s ňou by sme sa mali zvrtnúť na podpätku, nehrať sa na hrdinov a zvoliť akokoľvek nepohodlnú obchádzku. Ale je nám to vlastné? Také vlastné, aby sme to napísali veľkým začiatočným písmenom? 

Súhlasím. Nie je.

You Might Also Like

0 komentárov