PRERODY

Sme zvláštny druh.

Keď sme malí, nevieme sa dočkať, kedy už konečne budeme dosť veľkí na hypotéku a Fabiu na lízing a keď sme veľkí, nostalgicky smútime za škôlkárskou kvasnicovou nátierkou a tými škaredými hodinkami, ktoré sme dostali k osemnástke.
Ja som aj v tejto problematike spokojne uviazla na polceste. Milujem svoju dospelosť. Už som sa jej nevedela dočkať. V detstve som ani trochu nebola zžitá s tým, že ako roztomilé mláďa mám:

- slabikovať pri čítaní
- mať rada cirkusy a cukrovú vatu
- uprednostňovať vrcholne odpornú detskú zubnú pastu pred tou voňavou, určenou pre svojprávnych dospelých ľudí

a nemám:

- používať cudzie slová
- hovoriť deťom na dvore o svojich  kariérnych plánoch
- sa v detskej izbe hrať na daňový úrad

Celé detstvo a pubertu som sa tešila na dospelácky život.

Predstavovala som si, že budem mať v obývačke hebkú belasú deku a všade sviečky.
Nemám obývačku.

Snívala som o tom, že budem prekladať skvelé knihy, ktoré bude čítať celé Slovensko.
Zle platené.

Videla som samu seba ako silnú single ženu, ktorá nebude nikomu prať ponožky a žehliť košele.
Ale nedalo sa mu odolať.

Vždy som však vo svojej premúdrenej minihlave mala červíka pochybností. Hovorila som si: „Pozri na všetkých tých dospelých. Môžu robiť všetko, o čom snívaš, a mať slnečný byt s belasou dekou v obývačke, ale vôbec sa nezdajú byť spokojní. Asi v tej dospelosti bude nejaký háčik a tešíš sa úplne zbytočne.“

A teraz som tu – doštudovaná, samostatná, dospelá. A nikdy mi nebolo lepšie. Opäť sa mi potvrdilo, že moje minija pred pätnástimi rokmi malo viac rozumu než všetky moje terajšie ja dokopy.
Dospelosť je naozaj skvelá, pretože si môžete robiť, čo chcete a pokojne sa chovať ako dieťa a zároveň viete, či je to správne alebo nie. Môžete pracovať, nepracovať, tvoriť aj ležať a dostanete presne to, čo si zaslúžite. Nie to, čo vám ostatní pridelia za to, že ste roztomilí, poslušní a konečne si viete sami zaviazať šnúrky. 

A tak mám teraz v hlave nového červíka. Kedy tá nespokojnosť s dospeláckym životom dorazí? Príde spolu s vráskami? S kĺbnou náhradou? Pri podpise zmluvy o doplnkovom dôchodkovom sporení?

Ťažká otázka. S prvými šedinami neprišla.

Zostáva mi len dúfať, že nepríde nikdy. Že som naozaj v cieľovej rovinke. Tam, kde mám byť. Vo svojej fáze prerodu.

autorom fotografie je šikovný Dušan Brzobohatý (FB page: Fotograf - Dušan Brzobohatý)


You Might Also Like

0 komentárov