NEVEDIEŤ NEVADÍ

Je tma, zima a vlhko, a tak mám pred nástupom vianočnej nálady tendenciu siahať skôr po temnejších myšlienkach. Sedím si na zemi a hlavou mi prúdi všetko. Pozorne to sledujem, v nestráženom okamihu vyberiem niečo poriadne negatívne, kritické a smradľavé a pekne si to rozpitvám. To mi v zime ide najlepšie.

A tak sa dnes ku mne po čase dostala jedna z mojich obľúbených myšlienok. Taká tá vec, ktorá vás niekedy z ničoho nič napadne, a vy ju po dôkladnom výsluchu s láskou prijmete za svoju.
Takto nejako som si osvojila zásadu, že nesmiem mať názor na všetko. Nadbytok názorov prekáža vo výhľade.

Cítim sa s týmto predsavzatím trochu zvláštne. Keď som bola v puberte, jeden kamarát mi povedal, že sa so mnou rád rozpráva, lebo mám na všetko utvorený názor. To bol v tom veku fakt super kompliment. Asi preto si ho dodnes pamätám.
K tejto myšlienke som sa v poslednej dobe často vracala a snažila sa prísť na to, čo je inak. Prečo som si rada utvárala názory na veci, ktoré sa ma možno nikdy priamo nedotknú, a prečo dnes radšej od väčšiny veľkých tém utekám? Bojím sa, že sa zmýlim a budete sa mi smiať? Hlúpnem? Leniviem?
Možno zo všetkého trošku a ešte niečo navyše.

Pred pár rokmi, v dobách pomalého internetu a drahého oblečenia, bolo utváranie názorov dokonale kreatívny proces. Sedeli sme s chlapcami na ihrisku, príliš starí na hranie, a tvorili sme. Dohadovali sme sa o tom, či sa chceme vydávať a ženiť, alebo prežiť divoký život na cestách v maringotke. Či je lepší titul alebo peniaze, či je zadok dôležitejší ako prsia a koho budeme voliť, keď raz budeme veľkí. Vedeli sme o živote len základné veci. Len tie, ktoré stačia. Neprišli sme na nič nové, neobjavili sme Ameriku, ale pre nás to bol úplne neprebádaný vesmír. Nevideli sme okolo seba.

A dnes? Dnes musíme patriť k skupine. Povedať nahlas svoj názor a zaradiť sa. Poznáme všetky varianty, všetky smery, ktorými sa môžeme uberať. Všetky sú dosť radikálne na to, aby nás stiahli dolu, ale aj tak sa od nás očakáva, že sa pripojíme. Že povieme buď A, alebo B. Pôjdeme doprava, alebo doľava. 
Mesto alebo vidiek.
Pes alebo mačka.
Konzum alebo príroda.
Peniaze alebo hrdosť.


Veríme, že nemôžeme mať všetko, a usilovne si tvoríme názor za názorom, aby sme mali aspoň niečo. Bez rozsiahlej databázy životných postojov sme stratení.

Chystá sa referendum o homosexuálnych manželstvách?
Lusk! Všetci máme razom hodnotný a dôkladne prepracovaný názor na úrovni popredného sexuológa.
Nela Pocisková sa stala vegánkou?
V okamihu vieme, koľko schudne, ako sa to odrazí na kvalite jej sopránu a v akom veku ju nedostatok železa pripraví o život.
Zvolili sme Kotlebu? Prišli dvaja migranti? Odlúčenie cirkvi od štátu? Ketodiéta?
Vieme všetko.
Úprimne to neznášam, úprimne s tým bojujem a desím sa toho, ako veľmi som v tom neúspešná.
Robí to z nás debilov.
Keď som si začala všímať, že na moje postoje nikto nie je zvedavý, lebo má dosť svojich, veľmi sa mi uľavilo. Môžem si v pokoji žiť so svojimi „neviem“ a postupne ich obmieňať. Už teraz však viem, že ich vždy budem mať dostatok.

Neviem, či mi vadia plastické operácie.
Neviem, či chcem precestovať svet, alebo sedieť doma v teple.
Neviem, či iOS alebo Android.
Neviem, či sú deti v homosexuálnych rodinách šťastné.
Neviem, či šetriť, alebo si užívať.
Neviem, kedy je ten správny čas.
A neviem ani to, či na to niekedy prídem.

Za svoj krátky život dospeláka som zatiaľ stihla prísť na jediné. Viem len to, čo vytrvalo skúšam. Pri troche šťastia.

You Might Also Like

0 komentárov